Nízky stupeň poznania, nás, obyvateľov Zeme nám nedovoľuje chápať veľké množstvo súvislostí. Aj napriek mohutnému technologickému pokroku je náš stupeň poznania podobný ako pred stovkami rokov.
Ľudstvo aj dnes preferuje vojny nad mierom, chaos nad poriadkom, aroganciu nad chápavosťou, majetníctvo nad sociálnym zmýšľaním či egoizmus nad empatiou. Spoločnosť sa aj dnes delí podľa choromyseľných kapitalistických pravidiel akým sú peniaze či povolanie.
Už vyše storočie nás delí od priemyselnej revolúcie, ktorá zmenila svet mohutným spôsobom. Táto „revolúcia“ bola pre ľudstvo výhodná, no nedokázali sme ju (a stále nedokážeme) výhodne spracovať. Ako zásadný problém je odklon od prírody, pri tom práve tá by mala byť pre ľudstvo na prvom mieste. Vymýšľame mnoho umelých metód v oblastiach, v ktorých dokáže príroda ponúknuť oveľa viac. Po priemyselnej revolúcií nás výrazne zasiahla zmena životného štýlu. Ľudia začali pracovať v manufaktúrach pre majetných ľudí, na úkor obrábania vlastnej pôdy, starostlivosti o dobytok či remeselníctva. Ľudia nepracovali ani na svojom, ani pre seba. Pracovali pre bohatých, často za almužnu. Aj vtedy ľudia ctili peniaze a na prvý pohľad bol takýto vzorec zaujímavý. „Budem zarábať peniaze a nebudem musieť chovať, pestovať…, radšej zarobím a kúpim si“ Takto nejako to mohlo vyzerať v hlavách niektorých našich predkov. Iní boli k tejto myšlienke donútení okolnosťami. Ľudia začali pracovať na druhých bez toho, aby boli dostatočne odmenení a viedli pokojný život. Tento aspekt sa čiastočne podarilo odstrániť v socializme, kde síce ľudia nepracovali „na svojom“, no pracovali napr. v družstvách, ktoré boli na vysokej úrovni. Ľudia pracovali na štát, ktorý im zabezpečil dostatočne dobré podmienky na život. Navyše síce nepracovali priamo sami na seba, no nepracovali ani na podnikateľov, žijúcich na úkor pracujúceho ľudu. Všetko bolo štátne a štát ľudí spätne zabezpečil.
Dnešná doba je akýsi mačkopes nevýhodností. Ľudia už zväčša nepracujú ani sami na seba v oblastiach poľnohospodárstva, remeselníctva, chovateľstva, a zároveň im nepomáha v sociálnej oblasti ani štát. Vládne tu tvrdý kapitalizmus, ktorý je pre spoločnosť nevýhodný, keďže funguje na úkor istej časti populácie.
21. storočie je prelomové v robotizácií. Na tom by nebolo nič zlé. Nevýhodný je však zámer finančných podporovateľov robotizácie. Zámerom v súčasnom kapitalizme totiž nie je pomoc ľudu, snaha o to, aby mali ľudia väčší priestor na vzdelávanie, pokojný život a rozvíjanie poznania a menej ťažkej manuálnej práce. Zámerom je finančná úspora na redukcií zamestnancov. Robíme to úplne zle. Nie je snaha pomôcť spoločnosti. Snaha je pomôcť bankám a zopár bohatým ľuďom, ktorí v dôsledku technického pokroku potrebujú menej ľudských zdrojov (dalo by sa napísať otrokov). Vyšťavovanie zamestnancov je rovnaké, ba omnoho väčšie ako za socializmu alebo v prvých rokoch nového storočia. Čo robili kedysli štyria , dnes vďaka počítačovo – robotickej revolúcií zvládnu dvaja, no v kapitalizme ešte pre istotu z dvoch ponecháme len jedného…
Dôsledok novodobých technológií navyše ľuďom vymýva mozgy. Google sa stal novodobou svätyňou. Keď sme vynašli kosačku, nemalo by to znamenať, že prestaneme deti učiť o kosách a nenaučíme ich kosiť starým spôsobom. Niekto by si povedal, že je to zbytočnosť, no to je nesprávny postoj. K zvyšovaniu poznania je totiž nutné poznávať veci všestranne, po psychickej i fyzickej stránke. Nemali by sme preto nechať zatieniť naše mozgy tým, že sú dnes technologické vymoženosti lacné a dostupné. Mali by sme sa pozrieť pod povrch hlavne tomu, či pokračovanie súčasného systému bude prospešné aj pre naše budúce generácie. A systém, kde môžu existovať extrémne bohatí a extrémne chudobní, „vážení“ a „tí ostatní“ a kde za správne považujeme čím viac peňazí rozhodne dobrým nie je.